Protesty sú tu síce na dennom poriadku, to nemyslím protesty typu tichý pochod pred NR SR, od streľby, cez pálenie ohňov, uzavreté centrum, až po vodné delá, takto to vyzerá v Santiagu, keď ľudia protestujú.
Do včera som si myslela, že štvrť, kde momentálne žijeme je bezpečná, a že sa nám nemôže nič stať. Stretávame tu security autá, ktoré dohliadajú na bezpečnosť, popadané konáre a pod., a aj policajtov, ktorý sa prechádzajú po ulici a kontrolujú situáciu. Vybrali sme sa včera so synom na nákup, bolo asi šesť hodín večer, teda čas, keď väčšina ľudí ide z práce. Zrazu z opačnej strany ulice kričí teta, nerozumela som presne čo kričí, ale bolo jasné, že prečo. Mladík s taškou cez plece ju chcel okradnúť. Ľudia postávajúci na chodníku sa ho snažili zadržať, no nepodarilo sa, chalan utekal o život. Tete sa síce nič nestalo, teda nepodarilo sa mu ukradnúť nič (mala ruksak a kabelku na plece), no bola riadne preľaknutá a ja s ňou. Z úskosťou kráčam ďalej do obchodu....
Večer čítam novinky na FB a čo píšu známe, ktoré tu už žijú nejakú tú chvíľu: výstražnu správu, vraj nejaký chlap vyvoláva na pevnú linku a pod zámienkou, že vaša polovička bola účastníkom dopravnej nehody, že leží v nemocnici, je potrebné priniesť tam a tam peniaze???? Ešte že v tomto prípade by som ho ja odbila vetou, že nerozumiem španielky. Každopádne poskytovať akékoľvek informácie do telefónu je v tejto krajine takisto dosť nebezpečné.
No a vyvrcholilo to na ihrisku, kam chodievame so synom pravidelne. Zvykla som si na to, že na môjho syna sa tu každý usmieva a prihovára sa mu. Sedím na lavičke a pozerám ako sa malý hrá v piesku, rieši bagriky, lopatky a nákladné autíčka. Zrazu k nemu prídu dve tety a prihovárajú sa mu, okamžite vystrelím z miesta (bola som od neho asi 3 metre) a dávam tak najavo, že patrí ku mne. Teta sa ma na to pýta, či je to môj syn, skladám z nosa slnečné okuliare a vražedným pohľadom jej odpovedám, že áno. Spustí na mňa niečo po španielsky, slušne jej vysvetlím, že jej nerozumiem, otáča sa na päte a odchádza otravovať ostatných rodičov. Sadám si k synovi do piesku a pozorujúc ženské sa v duchu pýtam, čo to malo byť? Neskôr som si všimla, že okrem nich tam bol ešte aj chlap s kamerou a natáčali pravdepodobne nejakú anketu, no ja som si uvedomila, že by som mala mať malého nielen „na dohľad“, ale aj „na dosah“.
Od dnes zamykám dvere radšej na dva-krát.