No pekne po poriadku.
Situácia pred týždňom bola kritická. Ja v totálnom strese a na pokraji zrútenia. Kufre síce zbalené, no všetky mali viac ako povelených 23 kg. Až teraz zisťujem, že som zase zabalila plno zbytočností, ktoré tu aj tak dostať kúpiť, a že všetko podstatné, môjho milovaného syna a manžela, mám predsa zo sebou. Odkaz pre môjho syna: áno zbalila som všetkých 70ks autíčok plus všetky rozprávkové knižky, ktoré si tak rád listuješ, a ktoré ti vždy čítam pred spaním.
To by nebola až taká katastrofa. Cesta vďaka nemenovanej leteckej spoločnosti bola dosť náročná a ja som vyčerpaná, nevyspatá, po 14-hodinovom lete, bola rada, že sme šťastlivo prístáli, pomerne rýchlo vybavili formality a taxík nás odviezol do apartmánu.
Plná očakávania z nového prostredia a krajiny vybaľujem na druhý deň kufre a ešte stále nemám predstavu, čo nás tu čaká. Každopádne si zvykáme na ruch veľkomesta, neustále trúbenie, ktoré je tu prirodzenou súčasťou cestnej premávky a vysmiatych a spokojných ľudí. Náš malý "gringo",ako tu volajú cudzincov, zdá sa, robí na okolie dojem. Väčšina okoloidúcich sa nám prihovára, samozjreme španielsky, a my sa snažíme komunikovať (niekedy stačí angličtina, inokedy si pomáhame rukami, nohami - zatiaľ). Je fajn, že sa ľudia zaujímajú odkiaľ sme, čo tu robíme a ako dlho tu chceme zostať, a my sa popritom učíme. Učíme sa spoznávať mesto, ľudí, okolie...
Prvou úlohou bolo nájsť detské ihrisko, kde by sa malinký vyjašil, vybehal a hlavne unavil. To sme úspešne zvládli na tretí deň a malý zaspával opakujúc si: "papagaj,papagaj", pretože tu okrem čilských drozdov lietajú aj papagáje. Nehovoriac o tom, že cestou do obchodu je hasičská stanica s mega-obrovitánskym autom, ktoré sme samozrejme hneď otestovali. Zvládli sme aj cestu metrom (vláčikom), aj keď to asi nebudeme praktizovať veľmi často, pretože nie všetky zastávky majú k dispozícií aj výťah, a prenášať po schodoch kočík s takmer 20 kg dieťaťom je na mňa moc náročné fitko. Asi skúsime ešte otestovať autobus (dáme vedieť).
Pred odchodom sa ma všetci pýtali, čo tu budem robiť. Vtedy som ešte nemala ani len predstavu, bolo to len také omýšľanie nad vecami, ktoré by sa tu možno dali robiť. Dnes je mi to jasné: budem sa venovať synovi, učiť sa španielsky, a písať blogy :-)