Náš každodenný rituál je samozrejme cesta do parku, na ihrisko. Ráno stretávame ľudí, čo zametajú chodníky, cesty a ujovia v parku? Tak tí su tam celý deň, polievajú, hrabú, zametajú a môj malý syn má z toho samozrejme zážitok, lebo uja s fúrikom v Bratislave v parku nestretneš. Je až neskutočné ako sa tu ľudia starajú o čistotu vo svojom okolí, teda aspoň v časti Santiaga, kde sa nachádzame (Las Condes/Providenica). Aj napriek tomu, že už teraz je vonku pekne teplo, tak je okolie stále zelené a zakvitnuté.
Jednou z vecí, ktorá ma príjemne prekvapila je aj to, ako sa tu chovovajú k deťom resp. k matkám s deťmi. Podľa mňa sú tu deti brané ako malý bôžikovia. Idem po chodníku a z parkoviska vychádza auto, vidí nás, takže pekne cúvne, aby sme mohli prejsť, waaauuu.... Náš vrátnik napríklad, nestačím prejsť ani len cez prechod a už otvára bránu, aby som sa nemusela štverať s kočíkom po schodoch. Nakupujem potraviny a pokým sa stačím spamätať, respektíve uspokojiť potrebu malého drobca, ktorý vykrikuje s kočíka "moje" a "papať", tak mám nákup pobalený v taškách.
Situácia dnes na ihrisku za domom. Obe hojdačky obsadené, tak sa snažím synovi vysvetliť, že sa môžeme hojdať, až keď sa uvolnia. Reakcia mladého "muža" (trúfne si odhadnúť, že mal možno okolo 13 rokov) či tá reč, ktorou rozprávame ja angličnita, ja že nie, slovenčina. Ideme sa teda zatiaľ šmýkať (kým sa teda tie hojdačky uvolnia), no môj syn si nedá povedať, stále chce ísť na hojdačku. Reakcia mladého "muža" - niečo sa ma opýta po španielsky a následne sa z tej hojdačky postaví a uvolní ju.....že WAU, tak ak sú všetky deti v Čile takto vychovávané, klobúk dolu (teda ja som skoro na zadok padla a zmohla sa len na " muchas gracias").
Na ihrisku stretávame tety s malými deťmi v zásterách, oblečené presne tak, ako kedysi moja stará mama, len na nohách nemajú kapce, ale sandále. Neviem, či sú to opatrovateľky, ktoré nosia takúto "rovnošatu", alebo je to v Čile bežné (ešte musím prezistiť). Mám pocit, že čílské deti sú oveľa pokojnejšie, neexistuje aby môj malý syn sedel pokojne v chládku na lavičke, keď je na okolo kopec piesku a voda (a samozjreme 30 stupňov). Takže sa poctivo už od rána natierame opaľovacím krémom a kým tu skonči leto budeme mať pokožku ako čilania (čiže moreno).
Začína sa mi tu páčiť, ľudia sú tu viac uvolnení, nemajú potrebu sa nikam naháňať, každý je spokojný s tým, čo robí (napr. ujo s fúrikom, robí viac-menej každý deň to isté), trúbia po sebe a je to vpohode, nemusia sa báť, že na najbližšej križovatke s auta vystúpi bezkrký holohlavý s devinou v ruke :-)
Santiago má pre mňa zatial najväčšie čaro večer, keď sa zapadajúce slnko odráža na zasnežených vrcholkoch Ánd, a keď sa rozsvieti, vyzerá ako more svetielok obklopené horami. Úžasné!